Môj príbeh nekončí Anton Baláž

Anton Baláž sa na prahu svojej osemdesiatky rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval v ekologických románoch Skleníková Venuša a Tu musíš žiť. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej doline. Osobné, tvorivé, a inšpirujúce kontakty s generačnými príslušníkmi, redaktormi vydavateľstiev, literárnymi kritikmi či vedcami opisuje v portrétoch (Dušan Mitana, Ladislav Ballek, Ján Buzássy, Štefan Strážay, Ján Števček, Viliam Turčány, Vladimír Petrík, Svetloslav Veigl, Jaroslava Blažková). Píše aj o pôsobení v Literárnom informačnom centre, organizovaní domácich a zahraničných podujatí. Zážitok z čítania Solženicynovho Súostrovia Gulag v Paríži v roku 1979 mohol tvorivo zužitkovať až po páde komunizmu v dokumentárnom cykle o táboroch nútených prác a v románe Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa v románoch Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Súčasťou jeho príbehu je aj pohľad do rodinného života. Trvalý záujem o dielo Franza Kafku prepojil s osobnou skúsenosťou pacienta, ktorý sa rovnako liečil na tuberkulózu v tatranských sanatóriách. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „ Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou ako túto autorskú skepsu prekonať.