Popis produktu
Anton Baláž sa na prahu svojej osemdesiatky rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval v ekologických románoch Skleníková Venuša a Tu musíš žiť. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej doline. Osobné, tvorivé, a inšpirujúce kontakty s generačnými príslušníkmi, redaktormi vydavateľstiev, literárnymi kritikmi či vedcami opisuje v portrétoch (Dušan Mitana, Ladislav Ballek, Ján Buzássy, Štefan Strážay, Ján Števček, Viliam Turčány, Vladimír Petrík, Svetloslav Veigl, Jaroslava Blažková). Píše aj o pôsobení v Literárnom informačnom centre, organizovaní domácich a zahraničných podujatí. Zážitok z čítania Solženicynovho Súostrovia Gulag v Paríži v roku 1979 mohol tvorivo zužitkovať až po páde komunizmu v dokumentárnom cykle o táboroch nútených prác a v románe Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa v románoch Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Súčasťou jeho príbehu je aj pohľad do rodinného života. Trvalý záujem o dielo Franza Kafku prepojil s osobnou skúsenosťou pacienta, ktorý sa rovnako liečil na tuberkulózu v tatranských sanatóriách. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „ Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou ako túto autorskú skepsu prekonať.