Keď vonku prší

<p></p><p> Známy divadelný a televízny herec Igor Adamec (1964) je autorom alebo spoluautorom (spolu s Martinom Vanekom) viacerých úspešných detských kníh. No tentoraz svoju zbierku poviedok venuje dospelým čitateľom. Spomína v nej na starú Bratislavu. Na Prahu v období, keď tam študoval. Na časy, keď sa zoznámil so svojou ženou, a na roky, keď boli ich deti malé. Dovoľuje tak čitateľom nahliadnuť do svojho súkromia, ako aj do spomienok na sedemdesiate a osemdesiate roky, na obdobie krvavých kolien a detských modrín na duši. S nadhľadom opisuje vtipné situácie, ktoré život prináša, no nevyhýba sa ani vážnejším témam. Z každého príbehu cítiť autorov cit pre detail, pointu a v neposlednom rade preňho tak charakteristický humor. Práve preto ich autor odporúča ako čítanie k rannej šálke kávy. Nech sú dni pekné aj vtedy, keď vonku prší.</p> <p align="left" dir="ltr"> <strong>Ukážka:</strong></p> <p align="left" dir="ltr"> <strong>Dobré ráno, milí moji</strong></p> <p align="left" dir="ltr"> Bolo to dávno-pradávno. Do objavenia Facebooku chýbalo presne dvadsaťdva rokov. Spolužiak Bruno sa dostavil na oslavu mojich osemnástych narodenín v povznesenom stave. Rozhodol sa, že sa postará o zábavu, a tak nepustil nikoho k slovu. Úmerne k vypitému vínu stupňoval intenzitu hlasu a mieru podpásovosti vtipov. Medziiným rozprával o tom, ako píše knihu. Chcel v nej údajne zaznamenať časy, ktoré sme vtedy žili. Pre nasledujúce generácie. Fíha! Úctyhodný postoj. Ja som na nasledujúce generácie v osemnástich rokoch ešte nemyslel. Asi hodinu som s nim o jeho diele debatoval. Ó, ako som ho v tej chvíli obdivoval! Vlastná kniha... božemôj... to bol sen.</p> <p align="left" dir="ltr"> Potom sa Bruno zhulákal a stíchol. Zaliezol do spálne a zaspal. Nikdy žiadnu knihu nenapísal. Povymetal pravdepodobne všetky bratislavské žúry, a tak na tvorbu nemal čas. Po mnohých desaťročiach som vzal záležitosť do rúk sám. Nech sa páči - tu je výsledok.</p> <p align="left" dir="ltr"> Skúsil som si pospomínať na Bratislavu v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych. Na Prahu v období, keď som tam študoval. Na časy, keď som balil svoju ženu, a na roky, keď boli naše deti malé. Zhrnul som to do päťdesiatich krátkych poviedok. Neberte to v žiadnom prípade ako nejaký sentiment, ale, ak si odmyslite vtedajšiu politickú situáciu, tak to boli pekné časy. Bol by totiž blázon každý, kto by si kvôli nejakému režimu nechal zobrať svoje detstvo a mladosť.</p> <p align="left" dir="ltr"> Poviedky, ktoré ponúkam, sú čítaním k rannej káve. Prosím, neľakajte sa. Sú krátke a ľahké. Vždy, keď si kávičku uvaríte, tak si jednu prečítajte. No len jednu. Aby vám čítanie vydržalo na päťdesiat rán.</p>